Vaše otázky
Otázka pisateľa:Dobrý deň, mojej starej mame diagnostikovali toto ochorenie pred pár rokmi. V prvých rokoch to bolo pre mojich rodičov zvládnuteľné. Zobrali ju k sebe bývať, no v súčasnosti to začína byť nezvládnuteľné. Babka nikoho nespoznáva, nič si nepamätá, pomýlený má deň s nocou, začína byť agresívna, schováva veci, podstatne menej prijíma potravu, výrazne schudla. Rodičia to zle znášajú, čo nikomu neprospieva. Chcem Vás poprosiť o radu, čo by mojim rodičom mohla pomôcť. Myslíte si, že je čas na jej umiestnenie v domove sociálnych služieb? Aký je v takomto prípade postup?
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej:Demencia Alzheimerovho typu je žiaľ ochorenie, ktoré v dnešnej dobe nevieme vyliečiť a postupné zhoršovanie stavu je neodvratné. Liečbou (ktorú predpokladám pacientka dostáva) je možné progresiu choroby spomaliť, ale nie zastaviť. V pokročilejších štádiách (podľa vášho opisu príznakov ide u vašej babky už o toto) sa vyskytuje čoraz viac prejavov, ktoré sa doma zvládajú len ťažko. V prvom rade treba zistiť, či sú rodičia v pravidelnom kontakte s ošetrujúcim lekárom babky, ktorý stanovil diagnózu a sleduje ju – jemu treba totiž zreferovať, ako sa stav mení, aké príznaky sú teraz dominantné a dohodnúť sa s ním, ako sa ich pokúsi liečiť. Aj takéto prejavy sa dajú ovplyvniť, ale nie vždy rýchlo a úplne. Pokiaľ by tento postup nezabral a situácia v domácom prostredí by bola neúnosná, treba začať s vybavovaním umiestnenia v zariadení, ktoré poskytuje aj starostlivosť o pacientov s demenciou. Vhodné zariadenia musí vo vašom regióne poznať a odporučiť vám ich práve ten ošetrujúci lekár. Príbuzní potom v dotyčnom zariadení dostanú žiadosť o umiestnenie, ku ktorej treba doložiť rôzne vyšetrenia (zoznam dostanete), pričom v tomto prípade je zásadné hlavne vyšetrenie od dotyčného ošetrujúceho lekára (môže ísť o psychiatra alebo o neurológa), pretože Alzheimerova choroba je hlavným dôvodom inštitucionalizácie.
Otázka pisateľa:Dobrý deň, zaujímalo by ma či je možné dostať Alzheimerovu chorobu v nižšom veku napr. okolo 30-tky?
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej: Skutočnú Alzheimerovu chorobu určite nie, je to v zásade choroba vysokej staroby. Existuje aj forma presenilná (pred starobou), ale prejaví sa okolo 50-teho roku života, nie v 30-tke. V takto mladom veku sa však môžu vyskytnúť niektoré iné formy demencie, vo väčšine prípadov tzv. sekundárne (napríklad po zápale mozgu, po úraze mozgu, pri nejakom ložiskovom postihnutí mozgu, pri niektorých metabolických ochoreniach, kedy sa v mozgu ukladajú škodlivé látky a podobne), len veľmi zriedka niektoré vzácne neurodegeneratívne.
Otázka pisateľa: JU mojej 80-ročnej mamy sa v poslednej dobe vyskytli opakujúce sa záchvaty agresivity. Strieda sa u nej plač, krik, obviňovanie, podozrievanie, klamstvá, nadávky. V minulosti to bola kľudná a vyrovnaná žena, ktorá si vedela poradiť aj v ťažkej životnej situácii. Bola k ľuďom priateľská a korektná. Ako ju upokojiť a zvládnuť, keď návštevu u psychiatra odmieta?
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej: Z Vášho popisu nie je jasné, či mama už vôbec niekedy u psychiatra bola, resp. či je táto jej zmena už aj nejako diagnostikovaná. Bez skutočného vyšetrenia a správneho diagnostikovania psychiatrom sa naozaj nedá pacient nejako naslepo „tlmiť“. V domácich podmienkach sa len trpezlivým prístupom, často veľmi náročným pre opatrovateľov, dá pacient postupne akosi presvedčiť, aby na vyšetrenie – samozrejme nie sám, ale s rodinou – išiel. Na začiatku je možné aj to, aby ste rajónneho psychiatra navštívili len Vy s maminou dokumentáciou a situáciu mu vysvetlili. Pokiaľ ju však psychiater nikdy nevidel, bude zrejme trvať na klinickom vyšetrení.
Otázka pisateľa: Je táto choroba dedičná? Môj otec má 60 rokov a už dosť často zabúda. Nemá konkrétne túto chorobu diagnostikovanú, ale lieči sa u psychiatra na depresie. Ja mám 40 rokov a tiež mám niekedy pocit, že zabúdam, resp. že si neviem zapamätať dôležité veci, alebo na nich hneď zabudnem. Dá sa s tým niečo robiť, alebo ako tomu predchádzať? V práci mám dosť nových vecí, snažím sa riešiť osemsmerovky, niekedy sudoku.
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej: Alzheimerova choroba nie je v pravom slova zmysle „dedičná", môžu sa dediť isté predispozície, ale nemusia sa vôbec klinicky prejaviť (inými slovami, existujú určité znaky sklonu k alzheimerovskej degenerácii, ktoré možno zistiť vyšetrením, ale pravda je taká, že u ľudí, ktorí tieto markery majú, nemusí vôbec dôjsť k ochoreniu a na druhej strane, u mnohých pacientov sa tieto znaky nezistia). V každom prípade Alzheimerova choroba je okrem výnimočných prípadov choroba vysokej staroby, a ak by u vášho otca, ktorý má depresiu a len 60 rokov, malo ísť o presenilný (v skorom veku) nástup Alzheimerovej demencie, už by to vyzeralo úplne inak – priebeh býva rýchly, úpadok postihuje rýchlo nielen pamäť, ale aj myslenie a úsudok, atď. Viete, problémy s pamäťou sú častou súčasťou depresívnych či úzkostných porúch a vyplývajú najmä z poruchy sústredenia, keďže človek v depresii či v úzkosti má celú psychiku ovládanú smutnými či obavovými myšlienkami a okolitý svet trochu „nestíha". Podobne môže problém so zapamätaním súvisieť s preťažením, napríklad pracovným, so starosťami v živote a podobne. Nepíšete, či otec alebo vy trpíte na nejaké telesné choroby, ktoré by sa mohli podieľať na urýchlení rozvoja aterosklerózy (vrátane aterosklerózy mozgu). Takéto zhoršené prekrvovanie a okysličovanie mozgu sa môže tiež prejaviť organickou psychickou poruchou, vrátane procesu demencie. Medzi také choroby patrí napríklad cukrovka a vysoký tlak, obezita a ďalšie. Zásada je udržiavať všetky tieto choroby v stabilizovanom, dobre kompenzovanom stave príslušnou liečbou. Ak vy sám máte pocit, že váš problém so zabúdaním vás naozaj obťažuje v každodennom fungovaní, pokojne navštívte ktoréhokoľvek psychiatra vo vašom regióne a absolvujte klinické vyšetrenie. Čo sa týka možností prevencie (okrem už spomínanej eliminácie záťažových faktorov a stabilizácie telesného stavu) je to, čo už robíte, najlepšie – teda udržiavať si „mozog v chode" novými vecami.
Otázka pisateľa: Akým spôsobom by som mohla mamičku dostať na psychiatrické vyšetrenie, keď mám problém ju dostať aj k obvodnému lekárovi? Pred šiestimi rokmi som si na nej všimla, že sa u nej veľmi zmenilo správanie. Začalo sa to úplnými maličkosťami, ktoré sa po čase nakopili a vznikol z toho veľký problém, ktorý okrem mňa nikto neriešil. Mama začala zabúdať bežné veci, ako vyzdvihnúť vnučku zo škôlky, a naopak prišla vtedy, keď som ju o to neprosila. Nepamätala si, čo som jej povedala v krátkom časovom slede. Za tých 6 rokov sa to veľmi zhoršilo a ešte stále nenavštívila psychiatra, nakoľko je veľmi podozrievavá, že z nej robím blázna a chcem ju dostať na liečenie. U neurológa, kam som ju objednala akože kvôli problémom s chrbticou, sa zistilo, že má Alzheimerovu chorobu (pomocou špeciálnych vyšetrení, bez toho, aby o tom vedela). Absolvovala aj vyšetrenie CT mozgu, kde neurológ zistil kalcifikáty pamäťových centier. Mama býva veľmi depresívna, prestáva prijímať potravu, nevie používať žiadne spotrebiče, nedbá o svoju hygienu a je veľmi agresívna. Doteraz sa o ňu staral otec a zvládal to doteraz aj s mojou pomocou celkom dobre. Otec teraz sám bojuje s onkologickým ochorením a rada by som mu uľahčila starostlivosť o mamu tým, že by mi nejaký odborník pomohol, ako maminu dostať na vyšetrenie bez toho, aby mala pocit, že jej chceme ublížiť. Pekným slovom to už bohužiaľ asi u nej nepôjde.
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej: Píšete, že mame diagnostikoval Alzheimerovu chorobu neurológ. Začal ju aj liečiť? To by totiž mal, keď už stanoví diagnózu tohto ochorenia. Pokiaľ jej nasadil nejaké lieky, mala by byť ním pravidelne kontrolovaná, ako sa stav vyvíja. K Alzheimerovej chorobe patria aj iné príznaky ako len porucha pamäti, spomínané mamine prejavy sú asi najčastejšie, a lekár ošetrujúci pacienta s Alzheimerovou demenciou – rovnako neurológ ako psychiater – by mal riešiť aj tieto príznaky. Navyše lieky, ktoré sú dnes predpisované všetkým pacientom s Alzheimerovou demenciou, ovplyvňujú aj tieto prejavy, a pokiaľ nie dostatočne, treba liečbu prispôsobiť. Ak sa toto zatiaľ neudialo (teda ak spomínaný neurológ mamu nelieči, len stanovil diagnózu), choďte vy sama za ním a porozprávajte sa o liečbe – povedzte mu o všetkých maminých prejavoch, aby sa vedel správne rozhodnúť, aké lieky zvoliť. Ak by s tým bol problém (čo by nemal byť), zoberte všetky výsledky neurologických vyšetrení, ktorými sa stanovila diagnóza, a objednajte sa – bez mamy – na poradu u vášho najdostupnejšieho psychiatra. Nepotrebujete žiadne odporúčanie od praktického lekára. Psychiater vám môže – ak bude mať k dispozícii výsledky vyšetrení, ktoré robil neurológ) – poradiť na úvod taký typ psychofarmák, ktoré by mohli ovplyvniť maminu neochotu k spolupráci tak, že by bolo možné ju dostať aj na klinické vyšetrenie k psychiatrovi.
Otázka pisateľa:Môj 72-ročný manžel, ktorý bol v okolí považovaný za „chodiacu encyklopédiu", má problém zapamätať si tri veci, ktoré má kúpiť. Vždy bol introvert, ale v poslednej dobe je akoby duchom neprítomný. Ale v našom vzťahu je stále srdečnosť a pohoda, a žiadny náznak agresivity som nezbadala. Keď začal jesť bez rozmýšľania všetko, čo nájde, a bez miery, spomenula som si, že priateľkina mamička mala najskôr takýto prejav a neskôr jej bola diagnostikovaná Alzheimerova choroba, tak mám obavy. Na srdcovo-cievne ochorenia a leukémiu berie množstvo liekov, ktoré myslím tiež môžu mať neželané účinky. Prosím, napíšte mi, či mám tieto stavy riešiť, a ako, lebo nechcem nič zameškať.
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej: Ako píšete, manžel sa lieči na srdcovo-cievne ochorenie a leukémiu, berie množstvo liekov. Vzhľadom k týmto faktom, ale aj k jeho veku – nejde o žiadnu pokročilú starobu – a taktiež klinickým prejavom (dominujúca porucha krátkodobej pamäte, bez závažnejších zmien osobnosti a emočnej sféry...) si myslím, že sa u neho rozvíja skôr organická porucha mozgu na cievnom podklade v kombinácii s vplyvom závažných telesných chorôb a ich liečby (mám na mysli najmä onkologické ochorenie, ktoré samo o sebe môže viesť k zhoršenému zásobeniu mozgu kyslíkom, najmä, ak je prítomná anémia, ale samozrejme aj možný negatívny vplyv onkologickej liečby), nie Alzheimerovského typu. Demencia ako syndróm môže mať veľmi rôzne príčiny, z ktorých niektoré sa dajú aj odstrániť, prípadne terapeuticky ovplyvniť. Je úplne pochopiteľné, že vás psychický stav manžela znepokojuje, a je celkom na mieste, že chcete veci riešiť. Odporúčala by som vám prekonzultovať situáciu s príslušnými odborníkmi, ktorí manžela sledujú pre jeho ochorenia. Dobré by bolo realizovať CT vyšetrenie mozgu a s výsledkom potom navštíviť neurológa či psychiatra, ktorý môže podrobnejšie diagnostikovať druh a hĺbku organickej poruchy a stanoviť príslušnú liečbu.
Otázka pisateľa: Môže mať moja mama, ktorá má 55 rokov, cukrovku (pichá si inzulín) a vysoký krvný tlak, Alzheimerovu chorobu? Je to učiteľka prvého stupňa a má obezitu. Ešte chodí do práce. Žijem s ňou v jednej domácnosti, neustále po nej upratujem a neviem ju prinútiť ani po dobrom ani po zlom, aby sa začala venovať sama sebe: išla ku kaderníčke, na kávu s kamarátkou, čokoľvek... Veď deti má dospelé, úspešne vyštudované, pracujú, vedú usporiadaný život. Ona však celý deň leží v posteli a pozerá televízor alebo spí. Dlhšie si všímam je správanie a pozorujem u nej napríklad stratu záujmu o rodinu ako takú. Nezaujíma sa o svoje deti ani o príbuzných. Niekedy mám pocit, že stratila záujem o život. Nevykonáva v podstate žiadne domáce práce, odpadky nevysypáva do koša, ale ich nechá hocikde. Aby sa necítila sama, nakoľko je už dlho rozvedená a bez partnera, tak si vzala psíka, ale dohodli sme sa, že len pod tou podmienkou, že ho bude chodiť venčiť, aby mala nejaký pohyb. Bohužiaľ toto sa nám nepodarilo dosiahnuť a teraz pes špiní v jej izbe. Tvrdí, že to nevidela, alebo necíti... Som už z toho dosť zúfalá, pretože si neviem rady... Začala som teda hľadať na internete, a našla som túto stránku, no neviem to rozpoznať, či je to Alzheimer alebo iná duševná choroba. V každom prípade, mi to nepríde normálne. Ak by som vedela, že je to choroba a nie len jej ľahostajnosť, pomohlo by mi to a snáď sa budem na to vedieť pozrieť aj z iného uhla. Poraďte mi prosím.
Odpoveď psychiatričky MUDr. Márie Královej: Z Vášho opisu maminých prejavov vysvitá v podstate to, že v ostatných rokoch degradovala v sociálnych prejavoch a zručnostiach v domácom prostredí. Na druhej strane píšete, že ešte chodí do práce, ale nie je jasné, ako to zvláda tam. Uvedené prejavy môžu byť v kontexte organického ochorenia mozgu (je to veľmi pravdepodobné), ale nemusí ísť o Alzheimerovu chorobu. Mama má diabetes a je obézna, teda je pravdepodobné, že má aj aterosklerotické zmeny na cievach. Všetky faktory sa však môžu aj kombinovať. Nepíšete síce, ako je na tom mama s úsudkom a pamäťou, ale prejavy začínajúcej demencie (vrátane Alzheimerovej) nemusia byť len o tom - často sú v popredí poruchy nálady, napríklad depresia, ktorá ide ruka v ruke s akýmsi nedostatkom vôle a chuti do činnosti, nedostatkom energie na bežné veci a podobne. Neviem Vám povedať jednoznačne, že u mamy ide o chorobu alebo sa len vekom zvýraznili jej osobnostné vlastnosti, ale myslím si, že tá prvá možnosť sa nedá vylúčiť. Preto by som odporúčala zájsť za maminým praktickým lekárom, ktorý ju pozná, a požiadať ho o odporúčanie na odborné psychiatrické vyšetrenie.
Otázka pisateľa: Mám niečo pre 40-tkou a obavy zo začínajúcej Alzheimerovej choroby, resp. nejakého iného typu ochorenia mozgu. Príznaky na sebe pozoruje už približne 3 roky a prejavuje sa to tak, že často hľadám pri vyjadrovaní správne slová, zabúdam mená, dátumy, mám pocit, že abstraktné myslenie mi robí čím ďalej, tým väčšie problémy. Čo mám robiť, resp. aké vyšetrenie by som mohla - mala absolvovať?
Odpoveď MUDr. Královej: vzhľadom na váš vek a príznaky, ktoré opisujete, je jasné, že vás tieto ťažkosti musia trápiť. Na druhej strane si myslím, že vo vašom prípade je Alzheimerova choroba či podobné ochorenie mozgu pomerne nepravdepodobné. Roky existujúce, pomaly sa rozvíjajúce problémy so sústredením, spomínaním a vyjadrovaním však môžu súvisieť s osobnostnou štruktúrou a s mnohými psychickými funkčnými poruchami, napríklad úzkostnými či depresívnymi, preto je celkom namieste obrátiť sa na odborníka, aby sa veci vyjasnili a aby sa mohla začať prípadná účinná liečba. Môžete navštíviť vášho praktického lekára, ktorý vás odporučí k špecialistovi - psychiatrovi, u ktorého môžete absolvovať prípadne aj psychodiagnostické vyšetrenie.
Otázka pisateľa: Veľmi často sa mi stane, že si zabudnem úplné samozrejmosti, ako je mobil, kľúče a podobne. Idem pre niečo do vedľajšej miestnosti a po ceste zabudnem, po čo som tam išiel a musím sa vrátiť. Aj pamäť mi už slúži horšie, napríklad nie som schopný sa naučiť cudziu reč. Mám niečo po 50-tke. Mám dôvod na obavy?
Odpoveď MUDr. Královej: Príznaky, ktoré opisujete, môžu byť prejavmi zhoršeného sústredenia pri vyčerpanosti, prípadne môžu vyplývať z nejakej inej poruchy, napríklad úzkostnej alebo depresívnej. Nepíšete, či trpíte na nejaké telesné ochorenia, napríklad cukrovku, vysoký tlak, ischemickú chorobu srdca, ktoré sa tiež môžu na vzniku takýchto ťažkostí podieľať. Najlepšie bude, ak požiadate svojho praktického lekára o odporúčanie na odborné vyšetrenie. Psychiater môže váš stav komplexne zhodnotiť (vrátane výsledkov pomocných vyšetrení, napríklad špeciálnych testov na pozornosť, pamäť a výsledkov interného, neurologického vyšetrenia), vysvetliť vám, o čo ide, a potom sa dohovoriť na prípadnej liečbe.
Otázka pisateľa: Moja manželka utrpela pred dvoma rokmi úraz hlavy s následným prasknutím lebky, ktorý sprevádzala týždenná hospitalizácia. V posledných cca 2 rokoch sa jej stáva, že začína opakovať niektoré informácie viac krát za sebou. Zároveň si nevie občas spomenúť, kde čo odložila. Býva podráždená, schudla, a mám pocit, že problém začala riešiť alkoholom. Keďže málo je, veľmi rýchlo vyzerá, že je opitá. Potom nevie, čo rozpráva a keď si oddýchne, na nič sa nepamätá a nechce nám veriť, čo narozprávala. Celá rodina máme o ňu obavy a neviem, čo môžeme tieto prejavy pripísať následkom úrazu alebo alkoholu a nejakému inému zdravotnému problému. Manželka má naviac náročnú a stresovú prácu, takže chodí domov unavená. Prosím poraďte mi, ako docieliť, aby s nami hovorila o svojom probléme, lebo je to iný človek, akú si ju pamätáme.
Odpoveď MUDr. Královej: Podľa toho, čo píšete, sa u vašej manželky rozvíjajú známky porúch sústredenia a pamäti spolu so zmenami osobnosti a pravdepodobne napätím či úzkostným prežívaním, ktoré pravdepodobne rieši alkoholom. Ako ste si všimli, neznesie veľa, po pomerne malom množstve alkoholu vyzerá opitá. Toto všetko môže signalizovať rozvíjajúcu sa organickú poruchu mozgu, ktorá môže súvisieť aj s prekonaným vážnym úrazom hlavy, ale môže sa na nej podieľať množstvo iných faktorov (napríklad samotný alkohol, vplyv aterosklerózy – nepíšete, či má manželka nejaké interné ochorenia, povedzme vysoký tlak alebo cukrovku - a iné). Určite je na mieste, aby manželka podstúpila potrebné vyšetrenia. Najlepšie by bolo začať u vášho praktického lekára, ktorý by manželke urobil základné laboratórne vyšetrenia, komplexne zhodnotil jej stav a potom ju odoslal k príslušným odborníkom – podľa toho, čo vyvstane pri základných vyšetreniach (internistovi, ktorý zhodnotí stav pečene a kardiovaskulárneho aparátu, prípadnú hypertenziu a jej dôsledky, neurológovi a psychiatrovi, ktorí môžu realizovať ďalšie vyšetrenia mozgu (ultrazvuk ciev, CT, psychodiagnostické vyšetrenie a ďalšie potrebné) a stanoviť definitívnu diagnózu, o akú organickú poruchu ide. Zároveň určia liečebný plán.
Otázka pisateľa: V poslednom čase na sebe pozorujem príznaky, ktoré môžu byť, podľa toho, čo som čítala, príznakom Alzheimerovej choroby aj depresie. Mám 45 rokov a iba ťažko sa zmierujem s možnosťou, že by mohlo ísť o Alzheimerovu chorobu. Mávam často depresívnu náladu, nemám záujem o veci, ktorá ma kedysi zaujímali, najčastejšie iba ležím a nechce sa mi ani rozprávať. Pociťujem celkovo akýsi životný smútok a neviem, čo s tým.
Odpoveď MUDr. Královej: Podľa opisu vašich ťažkostí (a vzhľadom na váš vek) môže ísť pravdepodobnejšie o depresívnu poruchu. Nepíšete, ako dlho takýto stav trvá, ale v zásade je jasné, že sa necítite dobre, a čím skôr sa stanoví diagnóza a začne liečba, tým lepšie. Depresia je ochorenie veľmi časté (najmä u žien v strednom veku), ktoré sa v súčasnosti dá úspešne a rýchlo liečiť - samozrejme v rukách odborníka. Najlepšie bude navštíviť vášho praktického lekára, ktorý vám dá odporúčanie na psychiatrické vyšetrenie u pre vás najdostupnejšieho psychiatra.
Otázka pisateľa: Manželka je až chorobne veriaca, denne navštevuje kostol a rôzne modlitebné stretnutia. Často upratuje v mojich veciach a sťažuje sa, že nič nestíha. Je už na 6 rokov na dôchodku, dnes má 60 rokov. Keď ide na nákup alebo do pivnice, minimálne jednu z troch vecí zabudne. Môže ísť o príznaky Alzheimera? Ako ju mám priviesť k lekárovi a ku ktorému?
Odpoveď MUDr. Královej: K tomu, či Vami opisované prejavy u Vašej manželky sú prejavom začínajúcej demencie (či už Alzheimerovej alebo inej), sa naozaj vyjadriť neviem. Dôležité je, či sa tieto ťažkosti objavili u predtým dobre fungujúcej osoby (teda či mala manželka povedzme vždy tendenciu k nadmernému upratovaniu a častým návštevám kostola a nerobila to, kým pracovala, lebo na to jednoducho nebol čas, alebo sa to rozvíja ako niečo nové, čo predtým nerobievala). Čo sa týka zabúdania, to môže byť opäť prejav roztržitosti ako povahového rysu, ale samozrejme aj prejav organickej poruchy, prípadne inej psychickej poruchy so zvýšenou tenziou, napríklad depresívnej alebo úzkostnej. Nepíšete, či sa manželka lieči na nejaké telesné choroby, ktoré by mohli byť podkladom zvýraznenej aterosklerózy mozgu, napríklad či má cukrovku, vysoký tlak, či sa lieči na srdce. Pokiaľ sa Vám zdá, že toto správanie Vašej manželky je nejakým spôsobom nové, že je zmenená oproti minulosti, najlepšie by bolo navštíviť Vášho praktického lekára, ktorý ju zrejme pozná dlhšie, a zreferovať mu o týchto prejavoch. On by ju mal vyšetriť, skontrolovať jej telesný stav a pre neho dostupnými prostriedkami diagnostikovať aj, či ide o nejakú psychickú poruchu a potom Vám odporučiť príslušného odborníka vo Vašom regióne.
Otázka pisateľa: Moja 87-ročná svokra sa za posledných 5-6 rokov veľmi zmenila, ku svojim blízkym /deťom/ je agresívna, všetkých obviňuje, že jej kradnú veci a svoje deti bezdôvodne uráža. Ak jej navrhneme, že pôjdeme k lekárovi (chceme aby išla najskôr k svojmu praktickému lekárovi), tak sa bráni, že z nej nikto blázna robiť nebude. Odmieta aj opatrovateľku s tým, že jej bude kradnúť veci. Už si nevieme rady a tak Vás prosím, ak je to možné, poraďte nám, ako máme ďalej postupovať.
Odpoveď MUDr. Královej: Z Vášho listu usudzujem, že svokra – keďže odmieta návštevu akéhokoľvek lekára, aj praktického – sa nelieči na žiadne vážnejšie telesné ochorenia nejako systematicky. Túto zámienku teda ako dôvod vyšetrenia zrejme nemôžete využiť. Príznaky, ktoré uvádzate, sú dosť typické pre organické psychické poruchy v starobe (nemusí ísť nevyhnutne o demenciu Alzheimerovho typu, ale to sa dá podrobne diagnostikovať len vyšetrením) a mimoriadne sťažuje spoluprácu s pacientom a samozrejme aj zaťažuje rodinu. Nedá sa predpokladať, že by sa bez liečby nejako zlepšila. Chápem, že odviezť svokru na vyšetrenie nasilu by nešlo, takže navrhujem vo tejto situácii urobiť nasledovné: navštívte svokrinho praktického lekára bez nej a čo najpodrobnejšie ho informujte o jej stave. Môže Vám predpísať pre svokru bezpečné lieky, ktoré jej budete podávať povedzme v kvapkovej forme do nápoja, aby sa symptomatika zmiernila a bolo ju možné „nahovoriť" na návštevu lekára, prípadne Vás odporučí rovno k psychiatrovi, ktorý bude situáciu – zatiaľ len s Vami – riešiť.
Otázka pisateľa: Pracujem ako opatrovateľka pani, ktorá má 90 rokov. Pred tromi rokmi jej zistili, že má Alzheimerovu chorobu. Doteraz bolo všetko v poriadku, ale už približne mesiac má veľké depresie. Jej syn býva v inom meste s rodinou, dcéra taktiež. Syn chodí tak raz za mesiac na návštevu, ale dcéra nepríde ani raz do roka, lebo babka samozrejme všetko dookola opakuje a ich to nebaví počúvať. Babka nemá o nič záujem. Nebaví ju nič ani hranie kariet ani televízor nič. Len sa chce neustále rozprávať o známych. Chodíme na prechádzky dva krát denne po hodine, ráno s ňou cvičím s kilovými činkami. medzitým však ja musím robiť aj domáce práce, čo ona nechce akceptovať. A keď s ňou nesedím je veľmi agresívna a nadáva mi. Jej doktorka jej predpísala tabletky na upokojenie, ale ona je po týchto tabletkách úplne oťapená. Je celkom mimo a len spí. Prosím vás o radu ako mám postupovať, čo ešte vylepšiť pri jej opatere. Chcem ešte vedieť, že či je možné, aby pacientka na túto chorobu z minúty na minútu zabudla napr. to, že keď jej poviem, že idem do obchodu, že to zabudne, alebo je tak letargická, že nevníma, o čom jej hovorím. Ako ju zamestnať, lebo ona vôbec nevníma napríklad to, že vôbec má nejakú chorobu.
Odpoveď MUDr. Královej: Alzheimerova choroba je ochorenie, ktoré napriek akejkoľvek liečbe príznakov progreduje – teda postupne sa zhoršuje. K zhoršovaniu patrí zvýrazňovanie porúch pamäti a úsudku (najmä krátkodobá pamäť je čoraz horšia, teda je celkom dobre možné, že si Vaša pacientka nezapamätá nič z toho, čo sa dialo alebo čo ste jej povedali pred krátkou chvíľou), ale aj objavenie sa iných príznakov, napríklad depresie s apatiou, nedostatkom motivácie, strata predošlých záujmov, dráždivosť, niekedy aj s prejavmi agresivity, halucinácie, paranoidita, bludy a mnohé ďalšie symptómy. Tieto musí riešiť psychiater, ktorý stav pacienta pozná, klinicky ho vyšetrí a zohľadní aj jeho telesný stav - o kontakt s psychiatrom a úpravy liečby by sa však mali postarať deti pacientky, nemali by to nechávať na Vás ako opatrovateľku. Ak je jej stav doma nezvládnuteľný, resp. netoleruje lieky, ktoré dostala, prichádza do úvahy aj hospitalizácia, najmä za účelom nastavenia na účinnú liečbu, ktorú bude pacientka aj dobre znášať. Odporúčať hospitalizáciu by mal taktiež ošetrujúci lekár.
Otázka pisateľa: Otec má 51 rokov, urobili mu CT hlavy a diagnostikovali mu Alzheimerovu chorobu v počiatočnom štádiu. Prejavuje sa to výpadkami krátkodobej pamäte, dezorientáciou v cudzom/novom prostredí. Lekár odporučil, aby cvičil pamäť napr. lúštením tajničiek, čítaním, ale veľmi sa mu nechce. Viete mi poradiť ,čím by sme mu mohli pomôcť, ak sa vôbec dá pomôcť, a čo nás ešte len čaká pri tejto chorobe. Aké ďalšie štádium postihuje pacientov s touto chorobou a v akom časovom rozmedzí môže nastať?
Odpoveď MUDr. Královej: Keďže Váš otec je taký mladý, ak ide naozaj o demenciu Alzheimerovho typu, je to presenilná forma. Tá je pomerne zriedkavá, ale zároveň máva horší a oveľa rýchlejší priebeh ako forma starecká. Píšete o pomerne závažných prejavoch poškodenia pamäti, ktoré sa odráža aj na dezorientácii zatiaľ v novom prostredí. Dôležité je naozaj vyjasniť, či sa skutočne jedná o Alzheimerovu chorobu. Diagnóza nestojí len na CT náleze. Nepíšete, kto chorobu otcovi diagnostikoval, a najmä, či ho začal aj nejako liečiť. Tréning pamäti a iných psychických funkcií je síce nevyhnutný a mimoriadne dôležitý v celkovej liečbe, ale existujú aj lieky, ktoré môžu výrazne spomaliť progresiu ochorenia. Odporúčam konzultovať otcovho ošetrujúceho lekára, ktorý diagnózu stanovil, a prekonzultovať s ním postup liečby. Predpisovať spomínané lieky môže len psychiater alebo neurológ - takýto odborník môže teda otca aj adekvátne liečiť. Pokiaľ ide o to, že otcovi sa nechce čítať a lúštiť krížovky, to je bežný jav, ktorý sa dá trochu ovplyvniť tým, že zvolíte iné tréningové aktivity, ku ktorým má otec bližší vzťah. Starostlivosť a pacienta s demenciou je - ale to už iste viete - pre opatrovníkov mimoriadne náročná, vyžaduje obrovskú trpezlivosť a sebazaprenie. Pomôcť môže zaradenie do programu niektorého špecializovaného zariadenia pre pacientov s demenciou, ak je vo Vašom okolí dostupné. Pokiaľ ide o ďalší priebeh choroby, ten je žiaľ nezvratný, pokračuje ďalším zhoršovaním pamäti, orientácie, úsudku, chápavosti, tým pádom samostatnosti, pridružujú sa postupne aj rôzne poruchy správania, poruchy nálad, vyúsťujúce do ďalšej nespolupráce pacienta, problémy so samostatnou pohyblivosťou a ďalšie. Časový priebeh je veľmi rozdielny - v úvode som spomínala, že demencie, ktoré začnú takto skoro, postupujú rýchlejšie ako starecké, ale v individuálnom prípade to tak nemusí byť. Najpodstatnejšie je skutočne ozrejmiť, či demencia u otca nemá inú príčinu, ktorá sa prípadne dá odstrániť, a ak ide naozaj o Alzheimera, čo najskôr nasadiť príslušné vhodné lieky.
Otázka pisateľa: Aký je rozdiel medzi stareckou demenciou a Alzheimerovou chorobou?
Odpoveď MUDr. Královej: Demencia Alzheimerovho typu má dve formy – presenilnú (ktorá sa prejavuje skôr ako v starobe, okolo 50. roku života) a senilnú (stareckú, ktorá je ochorením naozaj starých ľudí). Presenilná forma je oproti senilnej veľmi zriedkavá, naopak senilná je najčastejšou demenciou. Kedysi sa používal starý názov "senilná (teda starecká) demencia", ktorý vlastne označoval demenciu Alzheimerovho typu v jej najčastejšej forme, teda postihujúcu človeka v naozaj pokročilom veku. Termín Alzheimerova choroba kedysi označoval skôr presenilné formy tej istej demencie. Výraz Alzheimerova choroba by sa - aspoň odborne - nemal používať, oficiálne pomenovanie celosvetovo najčastejšej formy demencie je dnes DEMENCIA ALZHEIMEROVHO TYPU. Jednoduchá odpoveď na Vašu otázku by asi mala byť „žiaden“, teda ak sa niekde stretnete s výrazom „starecká demencia“, pravdepodobne znamená demenciu Alzheimerovho typu.
Otázka pisateľa: Môj 81-ročný otec skoro vôbec nerozpráva, keď chce niečo povedať, zabúda slová, ťažko mu rozumieme. Potom sa hnevá, ale ani sa nesnaží svojím spôsobom vysvetliť, čo chcel povedať. Hneď to vzdá, rozpráva iba 1-krát denne a nemá záujem o bežnú starostlivosť o seba, treba ho do toho nútiť. Zle sa pohybuje, ťažko sa mu prehĺta. Ako mu pomôcť, hlavne čo sa týka komunikácie, aby nebol taký osamelý? Je vhodné mu čítať, porozumie tomu, aj keď to nevie dať najavo /má vyštudovanú vysokú školu/? Ako mu uľahčiť ťažkú starobu? Ďakujem za každú radu, je to ťažké pre všetkých, hlavne mamu, ktorá s ním žije.
Odpoveď MUDr. Královej: Odpovedať na Vašu otázku je pomerne zložité, pretože z mailu nevyplýva, či bol otec kvôli uvedeným ťažkostiam už niekde vyšetrený, či má vôbec diagnostikované nejaké ochorenia a či predtým, než sa jeho stav takto zhoršil, neprekonal nejakú akútnu príhodu (napríklad infarkt, cievnu mozgovú príhodu,...). V prvom rade totiž treba zistiť, čo spôsobilo takýto stav (teda apatiu, problémy s pohyblivosťou, sebaobsluhou, ale najmä problém s rečou). Trpezlivý tréning zachovaných psychických funkcií (pamäti, vyjadrovania), aktivizácia a komunikácia sú vhodné v každom prípade, ale existujú aj iné terapeutické a rehabilitačné postupy, ktoré treba cielene vybrať podľa toho, čo stav spôsobilo. Je teda nevyhnutné, aby otca vyšetril a diagnózu stanovil príslušný odborník (psychiater, neurológ).
Otázka pisateľa: Opatrujem manželský pár v Rakúsku. Trpia demenciou a neviem, čo mám odpovedať, keď si chránia predo mnou svoj dom, nevedia, kto som, prečo som tam. Bývam v izbe ich domu, kde mi klopú na dvere a oznamujú mi, že ma nepotrebujú, že mam odísť. Akceptujú ma cez deň ale v noci už nie. Ako sa mam chovať?
Odpoveď MUDr. Královej: Podľa Vášho opisu ide o dosť zložitú situáciu, v ktorej ste sa Vy ako cudzia osoba ocitli. Pri demencii sa veľmi často vyskytujú aj paranoidné príznaky, podozrievanie a obviňovanie blízkych, potencované samozrejme poruchami pamäti, takže typicky cez deň Vás, ako píšete, akceptujú, spomenú si, že tam patríte, ale v noci, kedy sa stupňuje dezorientácia, stupňuje sa aj paranoidita, sprievodné napätie a občas aj agresívne prejavy. V takej chvíli je ťažké dosiahnuť korekciu, teda aby si pacient uvedomil, že sa mýli, respektíve zorientoval sa v situácii. Keďže tieto prejavy sa u vašich zverencov vyskytujú opakovane, určite je na mieste informovať deti, ktoré môžu kontaktovať ošetrujúceho lekára/psychiatra, a ten by sa mal pokúsiť medikamentózne ovplyvniť najmä tieto ich nočné stavy zmätenosti a paranoidných psychotických prejavov.
Otázka pisateľa: Ja by som sa chcela opýtať či pri tejto chorobe si pacienti vymýšľajú príbehy, ktoré sa vôbec nestali napr. moja mama pravidelne raz v mesiaci si vymyslí, že jej niekto telefonuje k susedom a že suseda ju vyháňa, že tam nemá čo robiť. Samozrejme je zle, lebo suseda o ničom nevie, a mama sa na ňu hnevá a nezdraví ju. Alebo že bola niekde na návšteve, samozrejme, že u cudzích ľudí, ktorých nám opisuje, ako jej ubližujú a pritom bola na návšteve u môjho brata, ktorá prebehla úplne v pohode
Odpoveď MUDr. Královej: pri demencii Alzheimerovho typu je zákonité, že okrem príznakov porúch pamäti a úsudku sa pomerne rýchlo rozvíja aj symptomatika tzv. nekognitívna. Medzi takéto prejavy patrí paranoidita (podozrievavosť), obviňovanie, pocity prenasledovania, často aj vidiny a "hlasy" a rôzne poruchy správania, ktoré nezriedka prinášajú aj problematické situácie (ako vo Vašom prípade incidenty so susedkou). Tieto prejavy sa dajú ovplyvniť rôznymi spôsobmi vrátane určitých liekov, ale je dôležité podchytiť ich čo najskôr, pretože s progresiou choroby sa obyčajne zvýrazňujú. Je potrebné navštíviť s mamou psychiatra, ktorý ju podrobne vyšetrí a ktorému aj vy porozprávate, ako to vidíte. Potom môže rozhodnúť o najvhodnejšej liečbe.
Otázka pisateľa: Problém sa týka prezliekania, neviem si poradiť pri rannom aj večernom prezliekaní pacienta, vzpiera sa, nedovolí, aby som ju vyzliekla a bije sa. Už som dostala zopár faciek, mám síce viac ako 30, ale som nízkej postavy, pre svoju pacientku som „dieťa“. Moja otázka: ako mám predísť ďalšej facke?
Odpoveď MUDr. Královej: Poruchy správania tohto typu sú u demencie časté. Obvykle sa netýkajú len jednej oblasti, hoci tam môžu byť najnápadnejšie. Prejavy agresivity súvisia s napätím pacienta, nepochopením situácie, sú vlastne obranou proti manipulácii, ktorá ho nejako zaťažuje alebo sa jej bojí. Je viac možností, ako prejavy nespolupráce ovplyvniť - od liekov, ktoré však musí predpísať psychiater, až po behaviorálne opatrenia v komunikácii s dementným pacientom. Situácie, v ktorých reaguje agresívne, treba aranžovať čo najpokojnejšie, opakovane trpezlivo vysvetľovať, o čo ide, čo od neho chceme, prípadne ukázať názorne, čo má urobiť. Pred prezliekaním zaujať pacientku niečím pre ňu príjemným, odkloniť jej pozornosť od toho, čo ju rozrušuje, upokojiť ju spôsobom, ktorý na ňu platí - to je však u každého pacienta individuálne a je naozaj ťažké poradiť niečo konkrétne.
